Dejiny farnosti Bojnice

 

Dejiny farnosti Bojnice boli vo svojich počiatkoch úzko späté s vývojom samotnej sídelnej jednotky Bojnice, ktorá už od obdobia praveku bola významná tým, že sa tu sústreďovalo osídlenie a v priebehu stáročí sa z Bojníc vyvinula strážna osada, ktorá v období 8. – 9. storočia dostala podobu hradného špánstva – centra vojenskej obrany občín, administratívneho, výrobného, obchodného i náboženského života obyvateľstva. V 11. storočí sa oblasť hornej Nitry, v ktorej sa Bojnice nachádzajú, postupne stala súčasťou Uhorského kráľovstva, a práve Bojnice v tomto procese začleňovania sa do tohto štátneho útvaru zohrali významnú úlohu ako centrum tamojších kráľovských majetkov. Koncom 11. storočia bol v Bojniciach postavený nový kráľovský hrad, prípadne bolo upravené staršie slovanské hradisko.

Na takýchto kráľovských hradoch, akým boli aj Bojnice, sa vytvárali centrá tzv. hradských fár, čo vlastne znamenalo ustálenie cirkevnej správy na kráľovských hradoch. V Bojniciach existovala hradská fara a hradský kostol, ktorý bol strediskom náboženského života vo svojom hradskom obvode. Horná Nitra bola organizačne začlenená do Nitrianskeho archidiakonátu, ktorý bol súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. V 2. polovici 12. storočia už však Nitriansky archidiakonát bol pravdepodobne rozšírený o Bojnický a Turčiansky vicearchidiakonát.

V 1. polovici 13. storočia existoval v Bojniciach už samostatný vicearchidiakonátny kostol, ktorý sa stal zo stavebného hľadiska základom pre vytvorenie pôdorysu osi dnešného námestia. Najnovšie archeologické nálezy z roku 2003 však dokazujú, že tento kostol stál už v polovici 12. storočia. V priestore tohto starého kostola bol dostavaný v rokoch 1370 – 1380 nový, zasvätený sv. Martinovi. Až do konca 14. storočia patrili k bojnickej fare aj okolité dediny Dubnica, Kanianka, Lazany, Poruba, Malinová, Chvojnica, Nitrianske Pravno, Nedožery, Brezany, Tužina a Kľačno. Hoci sa niektoré z týchto lokalít v stredoveku stali samostatnými farnosťami, bojnický farár si stále na nich uplatňoval právo na odvedenie jednej šestnástiny cirkevného desiatku. Ak tieto farnosti nechceli túto časť desiatku odvádzať, museli zaň zaplatiť finančnú náhradu, čo viedlo k mnohým sporom ešte aj v 15. storočí. V roku 1479 bolo založené oltárnictvo sv. Antona pustovníka pri bojnickej fare, pričom Albert a Imrich, synovia Jána Nofriho, mu darovali obec Lazany. Týmto nadobudnutím pozemkového vlastníctva bojnická fara získala postavenie zemepána, ktoré jej bolo potvrdené aj v roku 1484 kráľom Matejom.

Do cirkevných dejín neraz vstupovali aj osobnosti hospodárskeho a politického života, a bolo to tak aj v období reformácie v 16. storočí. Bojnické panstvo dostali do vlastníctva Turzovci, ktorí boli silnými prívržencami evanjelického náboženstva, a tak v zmysle zásady „čie panstvo, toho náboženstvo“ posilnili postavenie evanjelikov aj v oblasti hornej Nitry, ktoré sa udržalo až do smrti Stanislava Turzu II. a následného príchodu nových bojnických zemepánov Pálfiovcov v 17. storočí, ktorí sa pričinili o opätovnú prevahu katolíckeho náboženstva na Bojnickom panstve. Z organizačného hľadiska evanjelickej cirkvi Bojnice boli súčasťou Bojnického seniorátu, ktorý zahŕňal 15 cirkví a 24 filiálok. Pôsobilo tu spolu 10 seniorov, konkrétne v Bojniciach účinkovalo 12 farárov a prepoštov, 7 kaplánov a 9 rektorov. Izák Abrahamides – Hrochotský, farár a prepošt, bol zvolený aj za superintendenta, pretože Bojnice sa po roku 1610 stali sídlom superintendencie. Pozostalá vdova po Stanislavovi Turzovi II. Rozina Listius aj s deťmi už reformáciu zavrhla a prestúpila do katolíckej cirkvi. Stalo sa tak po smrti superintendenta Bazila Fábryho v roku 1630 a sídlo superintendencie bolo z Bojníc preložené do Čachtíc. V Bojniciach pôsobili okrem Izáka Abrahamidesa a Bazila Fábryho medzi rokmi 1610 – 1630 ešte dvaja superintendenti Mikuláš Fidicius a Ondrej Diosy.

Pavol Pálfi vyhnal z Bojníc posledného evanjelického farára Jána Vranku a na jeho miesto dosadil Tomáša Belania, kanonika Bratislavskej kapituly. V roku 1662 nastúpil v Bojniciach za farára Ján Alexej Turkovič, a v čase jeho pôsobenia je známe, že na území bojnickej farnosti už neboli žiadni obyvatelia vyznávajúci evanjelické náboženstvo. Pálfiovci sa významne podieľali aj na stavebných aktivitách sakrálnych objektov. Pavol Pálfi nechal postaviť na kostole štvorhrannú vežu s malou ochodzou vo výške posledného poschodia, zakončenou cibuľovitou strechou. Z tohto obdobia pochádza aj veľký drevený chór s drevenými vyrezávanými sochami pod ním. Na bojnickom hrade bola postavená hradná kaplnka zasvätená sv. Jánovi Kapistránskemu.

Mnoho cenných informácií o stave Bojnickej farnosti sa môžeme dozvedieť z tzv. kanonických vizitácií, schematizmov Banskobystrickej diecézy, do ktorej bola Bojnická farnosť včlenená v roku 1776, cirkevných matrík, ktoré sú zachované od roku 1668, a Historie domus, do ktorej správcovia farnosti zapisovali všetky dôležité momenty zo života farnosti a zlomové historické udalosti. Vieme napríklad, že v 1. polovici 18. storočia bol bojnický kostol v dobrom stave, vybielený, pekne vymurovaný, v interiéri s klenbami. Ako už bolo spomenuté vyššie, o jeho reštaurovanie sa pričinili najmä zemepáni Bojnického panstva Pálfiovci v 2. polovici 17. storočia, ktorí tak konali v spolupráci s vtedajším bojnickým prepoštom Jánom Alexejom Turkovičom. Z iniciatívy prepošta Jána Imricha Chilku bol kostol na začiatku 18. storočia posvätený. Mal vtedy 4 oltáre, na chóre sa nachádzal  10-registrový starý organ, na ktorom sa však kvôli jeho nezodpovedajúcemu technickému stavu nedalo hrávať, a tak ho dočasne nahradil 4-registrový pozitív, ktorý bol na chór farského kostola prinesený z Kaplnky sv. Michala. Vizitácia nám podáva ešte mnoho informácií o ostatnom zariadení kostola, o jeho exteriéri a najbližšom okolí, o príjmoch farnosti, samotného farára a dvoch kaplánov, o zámockej kaplnke, o úrode z pozemkov a lúk, ktoré obhospodarovala bojnická fara. Okrem farára a kaplánov farnosť mala ešte vlastného rektora kaplnky sv. Antona, ďalej rektora školy, ktorý bol zároveň i organistom, a volal sa Štefan Jabloncaj.

Prepošt Ján Imrich Chilko vykonal pre Bojnickú farnosť ešte ďalší významný skutok, a to ten, že v čase okolo roku 1727 (kedy Bojnické panstvo získali do dedičnej držby Mikuláš a Ján Pálfiovci, reprezentanti tzv. pezinskej vetvy rodu), dal všetky dokumenty, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom svojím obsahom týkali farnosti Bojnice a bojnického oltárnictva a nachádzali sa v archíve Bratislavskej kapituly, hodnoverne prepísať a uložiť do farského archívu. V súvislosti s tradíciou, ktorá sa udržala dodnes, treba ešte spomenúť, že hody sa tu konávali nasledujúcu nedeľu po spomienke na sv. Marina (11. november).

Čo sa týka územného rozsahu Bojnickej farnosti, môžeme podotknúť toto: k farnosti (mater)  prislúchali i viaceré filiálky, ktoré sa rozdeľovali podľa toho, či mali alebo nemali vlastný kostol. Medzi filiálky, ktoré boli bez vlastného kostola, sa zaraďovali Opatovce n/Nitrou, Kocurany, Horné a Dolné Šútovce, Dubnica a Kanianka. K filiálkam s vlastným kostolom patrili Lazany (Kostol sv. Barbory) a Poruba (Kostol sv. Mikuláša). Tento stav trval do konca 18. storočia, pretože v roku 1788 vznikla nová farnosť Lazany, ku ktorej boli pričlenené ako filiálky Poruba i Kanianka. Počet obyvateľov Bojnickej farnosti v 1. polovici 18. storočia vizitácia udáva nasledovne: v celej farnosti žilo vtedy 1858 obyvateľov, z ktorých bolo 5 nekatolíkov a 16 konvertitov. Z údajov, ktoré uvedieme nižšie, sa dozvieme, že počet obyvateľov celej farnosti v priebehu nasledujúceho storočia vzrástol len v malej miere. Tento zdanlivo malý prírastok je však len relatívny, pretože v neskorších obdobiach už do počtu obyvateľov farnosti nie sú zahŕňaní obyvatelia odčlenenej farnosti Lazany a jej filiálok. 

V 18. a 19. storočí boli prevádzané významné stavebné aktivity, ktoré sa týkali cirkevných stavebných objektov. V rokoch 1724 – 1746 bola prestavaná budova fary v barokovom slohu, vystavala sa vstupná brána na faru (1740, 1746), z pôvodnej renesančnej vstupnej brány na cintorín, pochádzajúcej zo 16. storočia, sa prestavala Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1731 - 1742), z pôvodnej pohrebnej Kaplnky sv. Žofie sa postavila Kaplnka sv. Michala archanjela v areáli cintorína obkolesujúceho farský kostol (1718), Kaplnka sv. Vendelína, ktorá je situovaná hlboko v horách (1774), bola postavená kaplnka v kúpeľoch (1797) a Kaplnka na Kalvárii zasvätená Bolestnej Panne Márii (1816).

Z konca 19. storočia územie Bojnickej farnosti sa vyvinulo tak, že k nemu isté položky pribudli. Materská fara Bojnice, v súlade s predchádzajúcim historickým vývojom, si zachovala pôsobnosť na filiálky Opatovce, Dubnicu, Kocurany, Horné a Dolné Šútovce, avšak počítali sa k jej územiu i Kúty – tam bol situovaný panský majer a mlyn, ďalej kúpele s kaplnkou a tamojší mlyn a lokalita Ukrniská, na ktorej bol postavený nový panský majer. Organizačne farnosť bola súčasťou vyššieho celku – Bojnického dištriktu, ktorý spadal pod územie Nitrianskeho ardchidiakonátu v rámci Banskobystrickej diecézy. Farský kostol okrem oltára veľkej hodnoty disponoval ešte viacerými vzácnymi predmetmi, ako boli napríklad kalichy. Veža kostola mala 4 zvony a jeden malý zvon sa nachádzal nad sanktuáriom. O obyvateľoch farnosti, o ktorých sme už vyššie podali krátku informáciu, spomenieme konkrétne ešte to, že v roku 1870 tu žilo 2132 katolíkov, 5 evanjelikov (v Bojniciach a Dubnici) a 54 židov (tí žili v malom počte vo všetkých sídlach farnosti okrem Kútov a Ukrnisiek). V nasledujúcich rokoch tento počet mierne kolísal, napríklad o šesť rokov neskôr bol celkový počet katolíkov vo farnosti o niečo nižší – 2097, ale zato evanjelikov pribudlo o dvoch (okrem Bojníc a Dubnice žili už aj v Opatovciach) a židov bolo 46, teda o 8 menej, ale jedinou lokalitou, kde sa nevyskytovali, boli už len Ukrniská.

Mnoho z cirkevných stavieb časom postupne chátralo, ale na začiatku 20. storočia sa o ich opätovné opravenie a zmodernizovanie zaslúžil najmä farár a prepošt Karol Anton Medvecký (1875 – 1937), ktorý okrem iného dal zaviesť aj elektrinu do farského kostola a farských budov. Krátky čas po skončení 1. svetovej vojny, v roku 1920, bola požehnaná ďalšia cirkevná stavba na území farnosti, a to kaplnka v Dolných Šútovciach. O rok neskôr kostol v Bojniciach získal od štátu skoro nový organ niekdajšieho kostola klarisiek v Bratislave, do ktorého bojnická cirkevná obec investovala viac ako 20 000 korún, a to na doplnenie zrekvirovaných píšťal, vyčistenie, rozobratie, transport a zloženie tohto hudobného nástroja. V roku 1986 bol do kostola nainštalovaný nový organ, pretože tento bol už rokmi zničený a jeho drevené píšťale boli napadnuté červotočou. Budova kostola a Kaplnka sv. Michala  prešli generálnou rekonštrukciou v rokoch 1955 – 1959, ďalšie čiastkové stavebné a sanačné práce pokračovali aj v ďalších desaťročiach, ale stavebné práce významného a rozsiahlejšieho charakteru boli na kostole a jeho okolí vykonané nedávno, v rokoch 2003 - 2005, čo bolo spojené aj s podrobným archeologickým výskumom. V porovnaní s údajmi v kanonickej vizitácii z 18. storočia musíme konštatovať, že len v poslednom období, teda na rozhraní 20. a 21. storočia, pribudli do farnosti nové kostoly, čím jedinou dedinkou farnosti vo vtedajšom územnom poňatí, ktorá kostol nemala, sa stali Kocurany. V rokoch 1993 – 1998 pribudol Kostol sv. Michala archanjela v Opatovciach nad Nitrou, v rokoch 1998 – 2000 bol postavený Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Dubnici a rok 2005 bol rokom realizácie stavby Kostola Dobrého pastiera v Šútovciach.

20. storočie bolo pre farnosť významné aj tým, že sa Bojnice stali sídlom dekanátu, ktorý sa odčlenil v roku 1999 z dekanátu Prievidza a pod ktorý spadá týchto 7 farností so svojimi filiálkami:  Bojnice, Koš, Kanianka, Lazany, Nedožery-Brezany, Nitrianske Pravno, Tužina. Prvým dekanom sa stal miestny farár Mgr. František Havlík. Dekanát Bojnice je jedným zo 16 dekanátov, ktoré spolu patria do Banskobystrickej diecézy. Samotná farnosť Bojnice však bola umenšená o dve filiálky – Opatovce nad Nitrou a Kocurany, z ktorých Opatovce nad Nitrou sa stali v roku 2003 samostatnou farnosťou a Kocurany ich vlastnou filiálkou.

Pre úplnosť na záver uvedieme ešte zoznam správcov farnosti Bojnice, ktorého chronologické údaje sme získali z dostupných písomných prameňov.

 

zač. 15. stor.              Peter, farár

1437 –                        Ladislav, farár

1464 – 1487               Michal Keberhard, farár

1488 –                        Peter Poleczy, farár (od roku 1485 rektor Bojnického oltárnictva)

1569 –                        Peter Szuchini, farár

pol. 16. stor.              Ján zo Satmáru, evanjelický farár a prepošt

pol. 16. stor.              Gašpar Kapislanus, evanjelický farár a prepošt

2. pol. 16. stor.          Jur Zapkovius, evanjelický farár a prepošt

2. pol. 16. stor.          Ján Nosko, evanjelický farár a prepošt

2. pol. 16. stor.          Pavel Vzanda, evanjelický farár a prepošt

1580                           Adam Fábry, evanjelický farár a prepošt

1580 – 1590               Melicher Šupka, evanjelický farár a prepošt

1580 – 1598               Pavel Vranka, evanjelický farár a prepošt

1607 – 1621               Izák Abrahamides Hrochotský, evanjelický farár a prepošt

1623 – 1625               Mikuláš Fidicinis, evanjelický farár a prepošt

1625 – 1630               Bazil Fábry, evanjelický farár a prepošt

1630 – 1640               Tobiáš Benedikty, evanjelický farár a prepošt

1640 –                         Tomáš Belanius, farár

pol. 17. stor.              Ján Cherlay, farár

pol. 17. stor.              Ján Gersitz, farár

pol. 17. stor.              Mikuláš Hunfalvy, farár

1662 –                        Ján Alexej Turkovič, farár

1692 –                        František Žilka, farár

1721 –                        Ján Imrich Chilko, farár

pol. 18. stor.              Ladislav Majténi, farár

1779 –                        Ladislav Várady, farár

1794 – 1806               Ignác Veisz, farár

1806 – 1825               Ján Nepomuk Vegyveres, farár

1825 – 1831               Michal Fekete, farár

1833 – 1874               Jozef Majténi, farár

1877 – 1880               František Holécy, farár

1880 – 1882               Štefan Bursák, farár

1883 – 1901               Jozef Tomáškovič, farár

1901 – 1920               Alojz Rudnay, farár

1920 – 1937               Karol Anton Medvecký, farár

1938 – 1961               Lukáš Petráš, farár

1961 – 1980               Ladislav Šrot, farár

1980 – 1990               Pavol Kollár, farár

1990 – 1992               Jozef Šmál, farár

1992 – 1994               Jozef Repko, farár

1994 – 1995               Juraj Dubec, farár

1995 – 1997               Ján Obžera, farár

1996 – 1997               Štefan Barilla, administrátor

1997 – 2008                František Havlík, farár, dekan

2008 -                         Anton Eliaš, farár, dekan

 

Popri farároch pôsobiacich vo farnosti boli pomocníkmi v duchovnom vedení farnosti aj ich kapláni, z ktorých uvádzame tých, ktorí tu pôsobili v poslednom období:

 

            1997 – 1998               Peter Maťko, kaplán

            1997 – 1999                Ľuboš Volko, kaplán

            1999 – 2001               Andrzej Pierwola, kaplán

            2001 – 2002               Ondrej Spišiak, kaplán

            2002 – 2003               Marek Martinkovič, kaplán

            2003 – 2005               Jozef Meško, kaplán

            2004 – 2014               Gerhard Glazer – Opitz, kaplán

            2005 – 2008               Štefan Fábry, kaplán

            2014 - 2017                Peter Ondrík, kaplán

            2017 -                         František Veverka, kaplán